V priemyselnej výrobe už dávno nestačí spoliehať sa iba na tradičné spôsoby obrábania. Technologický pokrok, nové materiály a rastúce nároky na presnosť či kvalitu produktov priniesli do praxe progresívne (netradičné) technológie úberu materiálu.
Tieto procesy, vyvinuté najmä po roku 1940, využívajú mechanickú, elektrickú, tepelnú či chemickú energiu novým spôsobom. Pôvodne slúžili na špeciálne úlohy v leteckom a kozmonautickom priemysle, no dnes nachádzajú uplatnenie v širokom spektre odvetví.
Prečo progresívne technológie vznikli
Moderné konštrukčné materiály ako kompozity, keramika či vysokotrvanlivé polyméry prinášajú pri obrábaní nové výzvy:
- Vysoká tvrdosť a krehkosť – nad 400 HB.
- Tepelná odolnosť a nevhodné tepelné vlastnosti.
- Chemická reaktivita s reznými nástrojmi.
- Zložitá mikroštruktúra a náročné tvary dielcov.
Klasické obrábanie síce prešlo inováciami (nové rezné materiály, Hard Machining, HSC obrábanie), ale problém opotrebenia nástroja a limity pri ťažkoobrobiteľných materiáloch pretrvávajú.
Hlavné výhody progresívnych metód
- Obrábanie bez ohľadu na mechanické vlastnosti materiálu.
- Minimálne deformácie a nízky tepelný vplyv na obrobok.
- Možnosť opracovať zložité tvary a tenkostenné dielce.
- Dosiahnutie zrkadlovolesklých povrchov s optickou presnosťou.
- Automatizácia a CNC riadenie procesov.
Energolúčové technológie – budúcnosť obrábania
Osobitnú skupinu tvoria tzv. energolúčové technológie, ktoré používajú koncentrovaný zväzok energie (mechanickej, elektrickej, tepelnej, chemickej alebo elektrochemickej) na úber materiálu bez priameho kontaktu nástroja, alebo s minimálnym opotrebením.
Celý odborný článok vrátane detailného rozboru progresívnych technológií nájdete tu:
Fyzikálne technológie obrábania
