Máloktorý obyvateľ Slovenska pozná firmy ako Hanhwa, Naver, Posco či Krafton. Juhokórejské spoločnosti, ktoré po boku firiem ako Samsung, Hyundai, Kia či LG sú hlavnou priemyselnou silou v krajine. Mnohé z tých firiem vznikli pomerne nedávno, ale ich ekonomický progres je neuveriteľný.
Čo sa stalo, že Južná Kórea, ktorá mala na začiatku 60-tych rokov HDP na obyvateľa 100 USD, dnes má 50 tisíc USD, pričom nás preskočila v roku 1991 a od tej doby sa nám beznádejne vzďaľuje?
V 60-tych rokoch sa v Južnej Kórei stalo niekoľko navzájom súvisiacich aktivít – došlo k radikálnej reforme školstva s cieľom urobiť vzdelávací systém moderným, mladým ľuďom sa zafinancovalo vzdelanie v západných univerzitách, krajina investovala do výskumu a vývoja, a vytvorila podmienky na rozvoj priemyslu. Stačilo 50 rokov a Južná Kórea sa stala leadrom v elektronike, automobilovom priemysle, biotechnológiách, metalurgii, leteckom priemysle... V 50-tych rokoch bola Južná Kórea agrárnou krajinou, navyše zničená vojnami, a dnes je vo všetkých ukazovateľoch pred nami a kórejskí špecialisti učia nás Slovákov montovať autá či elektroniku. Čo tí Kórejci urobili inak? Alebo čo sme urobili inak my?
Tiež sme predsa zreformovali školstvo. V roku 1774 panovníčkou Máriou Teréziou. Čo bola nadlho jediná poriadna reforma. Po vzniku Československa pomáhali slovenskému školstvu českí odborníci, ktorých v rámci ľudáckej reformy školstva vyštvali fašisti, ktorí vrátili slovenské školstvo o 50 rokov dozadu, a tak to bolo až do chvíle, kým sa našim prezidentom nestal truhlár, predsedom vlády hutník, ministrami priemyslu boli zámočník, sústružník, tesár či krajčír, a tomu sa na celé desaťročia prispôsobilo aj slovenské školstvo.
Zmeniť sa to dalo v roku 2001, ale predstava jogy na školách spustila toľko ideologickej nenávisti, že na ďalších 20 rokov nik nenabral odvahu urobiť slovenský vzdelávací systém moderným. Tisíce slovenských študentov utekajúcich zo Slovenska sú smutným svedectvom, že v reforme školstva, v porovnaní s Kórejcami, sme zlyhali. A kórejskí technici so stredným vzdelaním zaškoľujú našich vysokoškolsky vzdelaných ľudí stojacich pri montážnych pásoch montovať autá. Dačo je tu zle...
Ako vyzerala podpora nášho priemyslu? V roku 1938 patrilo Československu 16. miesto vo svete vo výške HDP na obyvateľa, na úrovni 2 882 USD, a boli sme pred Japonskom, Španielskom či Tureckom. Vyrábali sme lietadlá (Avia, Aero, Letov, Praga), autá (Škoda, Tatra, Aero...), lokomotívy (Škoda, ČKD...), mali sme svetovú metalurgiu. Mnohé čs. produkty mali svetovú úroveň, a to až do chvíle, kým sa proletári v našej vlasti nerozhodli vyvraždiť, alebo aspoň pozatvárať konštruktérov, technológov, projektantov, profesorov a pod. Od tej doby išiel náš priemysel dolu vodou, kde na konci socializmu sme už technologicky zaostávali za západom o 20 rokov. Vidiac ten šialený rozdiel v technickej úrovni počnúc počítačmi a končiac autami... dačo bolo vtedy zle...
Snaha centrálnej vlády za socializmu dostať z Čiech viac priemyslu na Slovensko končila striedavými úspechmi – výroba áut v Bratislave a Trnave bola urážkou strojárenstva, Avia v Žiline bola priemer, Tatra v Bánovciach nad Bebravou nadpriemer a Tatra v Čadci vysoký nadpriemer. Aspoň že výrobe ložísk slovenskí strojári hanbu nerobili. Lenže v konfrontácii so západom po roku 1990 sa naplno ukázala slabosť slovenského priemyslu, kde sa presadilo len máločo, a začal postupný útlm, ktorý pokračuje dodnes.
Problém je, že aby bol priemysel úspešný a silný, musí existovať silné reťazenie na úrovni školstvo – veda – výskum – vývoj – priemysel. Ak je slabé školstvo, dôsledkom je slabý priemysel. A ako sa dá hodnotiť také školstvo – veda – výskum – vývoj – priemysel? Napríklad počtom patentov.
Na obrázku 1 je ročný počet patentov na milión obyvateľov. V porovnaní s našimi susedmi sme najhorší, s počtom 27 patentov v roku 2021, Česi majú 51, Maďari 45 a Poliaci 88.
Na obrázku 2 je porovnanie Slovenska (27) s Veľkou Britániou (172), Francúzskom (207) a Nemeckom (477).
Na obrázku 3 je porovnanie Slovenska (27) s USA (778), Čínou (1 001), Japonskom (1 785) a Južnou Kóreou (3 593).
V počte patentov na milión obyvateľov patrí Slovensku 40. miesto (Česku 35. miesto), v počte ochranných známok 31. miesto (Česku 27. miesto) a v počte priemyselného dizajnu 39. miesto (Česku 29. miesto). Od roku 1948 slovenskému priemyslu uniká vlak, obrazne aj doslova. Napr. francúzske lokomotívy BB9200 jazdia od roku 1960 rýchlosťou 160 km/h, zatiaľ čo my dodnes nemáme na takúto rýchlosť upravené trate. Či inak povedané – u nás sa ešte stále vlakmi nejazdí tak, ako sa jazdilo vo Francúzsku pred 65 rokmi. V týchto dňoch vyraďujú nemecké dráhy rýchlostné súpravy ICE 3M, lebo sú staré – už majú odjazdených 25 rokov pri rýchlosti do 330 km/h. V železničnej doprave zaostávame za západom azda aj polstoročie, a bojím sa, že v priemysle to lepšie nebude.
Známe sú nemecké priemyselné firmy ako VW, Mercedes, BMW, Siemens či Philips. Ale za týmito verejne známymi firmami sú stovky iných, menej známych firiem, často technologických (ako napr. SHW, Gildemeister, Ipsen, Zimmer + Kreim...), logistických a pod. Doslova tisíce firiem s vlastným výrobným programom, vlastnými konštruktérmi, technológmi, väzbami na vývoj, na školy. Čo z toho máme my? Slovenských priemyselných firiem s vlastným výrobným programom, ktoré sa úspešne presadili vo svete, je minimum.
Áno, máme v krajine milióny odborníkov na geopolitiku, vakcináciu či hokej, ale aby niekto z nich navrhol prevodovku, alebo aspoň prípravok na upnutie skrine prevodovky, alebo aspoň vykreslil evolventu nejakým CADom, to nie.
Na konci socializmu sme mali embargované technológie. Aby sme zo západu dostali na Slovensko poriadny stroj, museli sme dokladovať, že nebude vyrábať zbrane. Dnes? Dnes si vieme kúpiť akúkoľvek technológiu. Len..., žiaľ, nemáme nápady, čo vlastné s tou technológiou vyrobiť. Pamätám si, ako sa pred 30 rokmi chválili konštruktéri z Oravy vytrhávačom pňov. Ako sa chalani z Novák chválili počítačovo navrhnutými banskými podperami. Ako ďalšie a ďalšie firmy išli do nových oblastí. Len, asi sa niečo stalo.
Konštruktéri v Brne a v Martine dostali v rovnakom čase CAD systémy, a otázkou bolo, kto z nich skôr navrhne nový traktor. Keď ten brnenský traktor už ako reálny výrobok získaval ocenenia, martinský tím konštruktérov postupne končil.
Bolo to v dobe, kedy Mečiar navrhoval výrobu autobusu. Toho pravého, slovenského. A rovno v troch rôznych závodoch, niekde v Lučenci, Novom Meste nad Váhom a vo Zvolene. Bol to nezmysel, aby sa na Slovensku vyrábali tri rôzne autobusy, bez znalostí ako na to, bez skúseností, len tak od stola. A tak to aj dopadlo. Podobne ako vývoj lokomotívy v Martine. A mnoho ďalších projektov.
Niektorým by sa aj darilo, ale kde bol dobrý vývoj, tam myšlienka nezriedka padla na neefektívnej výrobe. Do dnes si pamätám to zdesenie jedného manažéra, ktorý zistil, že ponuka na frézovanie tvárnika bola zo Slovenska 4× drahšia ako ponuka nemeckej firmy. Nepochopil, prečo sa tak stalo. A asi nechápe dodnes.
V 90-tych rokoch sa neďaleko Čadce rozbiehala výroba prevodoviek. Pre Francúzov to bol starý, výbehový typ. A my sme na Slovensku v tej dobe mali možnosť spoznať na tejto beznádejne starej prevodovke technológie, ktoré nám boli neznáme. Dačo bolo zlé...
Skrátka, niečo sa stalo. Nielen v strojárstve, ale v celej krajine. Pred 20 rokmi sme boli lídrami v strednej Európe v mnohých oblastiach. Dnes sme takmer vo všetkom poslední. A ak ide krajina do prachu, ide s krajinou do prachu aj strojárenstvo. Áno, máme tu automobilky. Ale tie si žijú svoj život, a pokiaľ nebude Slovensko zhoršovať podmienky pre tieto firmy, azda ostanú. Máme tu zahraničné firmy, ktoré potrebujú stabilitu a istotu, a azda ich budú mať.
A máme tu slovenské strojárske firmy, z ktorých vlastný, a k tomu úspešný výrobný program má len menšia časť, a tá väčšia časť sa usiluje o zákazky iných, často pri podliezaní cien. Ako dlho toto môže vydržať, obzvlášť ak začne kolísať trh, nik nevie.
Pamätám si doby, keď som stretával optimistických a vysmiatych strojárov. A dokonca ľudí s hromadou nápadov. Ale už dlho to tak nie je. Na náročnejšie výrobné programy nám chýbajú znalosti a skúsenosti, starí odborníci pomaly miznú, a ak je u mladých niečo naozaj dobré, mizne aj to. V zahraničí. Koľkokrát som už videl, ako CNC programy tvorí niekto, kto nemá ani potuchy o technológii? Koľkokrát som už videl, ako niekto hrubuje aj dokončuje tým istým plátkom, bez ohľadu na rezné parametre, dokonca bez ohľadu na obrábaný materiál... Dačo je tu zlé...
Sociálny demokrat, ktorý vlastne nie je sociálnym demokratom, ďakuje za oslobodenie, ktoré vlastne ani nebolo oslobodením, a to ďakovanie adresuje Rusom, ktorí vlastne ani nie sú Rusi, keďže ako potomkovia Zlatej hordy názov pre svoj vlastný národ ukradli Vikingom. A predseda slovenskej vlády verejne vyzýva ľudí, aby mu vysvetlili, prečo majú nemeckí robotníci 4× vyššie mzdy ako slovenskí. Pritom ak by to niekto mal vedieť, je to práve on, a práve on by s tým mal niečo urobiť. Napríklad razantnou reformou školstva, podporou výskumu, vývoja, podporou inovatívnych firiem. Nič sa z toho nedeje.
A možno práve preto je tak dôležité hľadať tie strojárske firmy, ktoré v tomto smutnom období vzdorujú, majú vlastný program, jej technici dávajú svojim výrobkom hodnotu, a firma úspešne bojuje na trhu. Také firmy je nutné hľadať, propagovať a pomáhať im. Lebo hoc sa celá krajina rúti kamsi do zla, tým schopným a dobrým pomáhať treba. Pomaly. Krok za krokom.
Na obrázkoch nižšie je porovnanie HDP na osobu Slovenska s krajinami strednej Európy, západnej Európy a mimo Európy.
Na obrázku 4 vidieť, ako nás predbehli Poliaci a Rumuni. A na tých ďalších grafoch vidieť, že na nás nik nečaká. Ostatná reforma sa na Slovensku robila pred 20 rokmi. Od tej doby nič.
Keď som pred 25 rokmi rozprával s kórejským manažérom o potrebe reformovania školstva, povedal mi: a keď budete mať školstvo moderné a funkčné, prvé výsledky vašej snahy môžete čakať za 15 rokov, lebo veď vývoj, výskum a nábeh výroby, zbieranie znalostí a skúseností a pod. Až za 15 rokov. Keď ukončíte reformu školstva a prídu vám na trh práce teoreticky pripravení ľudia. Je rok 2025, od toho rozhovoru uplynulo 25 rokov. A my sme stále ešte neurobili nič. Ale že vôbec nič... Dačo je tu strašne zlé...
