obr1V Bratislave bola v roku 1895 založená prvá rafinéria ropy (minerálnych olejov) s názvom Apollo. Situovaná bola v blízkosti najnovšieho dunajského mosta s rovnomenným názov a prístavu na ploche 7,5 ha.
Výstavba rafinéria trvala iba jeden rok. Zakladajúci akcionári totiž potrebovali rýchlu návratnosť vloženého kapitálu a po druhé si to vyžadovala rýchlo sa rozvíjajúca výroba automobilov. V roku 1886 sa vyrobil prvý benzínový automobil a neskoršie, v roku 1896, prvý automobil na naftu...
Rafinéria spočiatku zamestnávala okolo 350 zamestnancov a už v roku 1886 začala spracovávať surovú ropu dovážanú loďami z Kaukazu a Rumunska, neskoršie aj haličskú ropu, dovezenú po železnici z Poľska. V roku 1903 bol vybudovaný 270-metrový ropovod z bratislavského prístavu do rafinérie a zakúpili sa tri tankery na transport ropy z Rumunska po Dunaji. Ako sa uvádza v dostupných prameňoch, už v prvom roku tu bolo spracovaných vyše 23 000 ton tejto ropy.

PRVÉ PRODUKTY „APOLKY"
Na začiatku rafinéria vyrábala jednoduché, ale veľmi potrebné produkty, akými boli: technický benzín, petrolej na svietenie, lakový benzín, gazolín (ľahký benzín), ktorý sa používal na karburáciu vzduchu pre plynové osvetlenie železničných vozňov, ligroín (ťažký lakový benzín), plynový olej (používaný ako prísada do uhoľnej vsádzky vo výrobe svietiplynu na zvýšenie jeho svietivosti (odtiaľ pomenovanie plynový olej – dnešná motorová nafta), vretenový, strojový, valcový a vulkánový olej, cerezín, parafín na výrobu sviečok, vazelína (mazací tuk), asfalt, ropný koks a umelý ľad.
Počiatočná kapacita rafinérie bola okolo 30 000 ton za rok. Rafinéria Apollo vlastnila na tú dobu moderné svetové technológie, ktoré už boli overené a zabehnuté v rafinériách v západnej Európe, ale najmä v Amerike, kde sa ropa spracovávala už dávno predtým.
Rafinéria často menila majiteľov a už na začiatku svojej existencie prešlo jej vlastníctvo na nového majiteľa – Haličsko-karpatskú petrolejársku spoločnosť, ktorá patrila anglickému kapitálu, čím sa zvýšil jej účastinný kapitál na päť miliónov korún a zároveň prišla aj prvá vlna modernizácie výrobnej technológie na spracovanie surovej ropy a rafinácie petroleja, nafty a mazacích olejov.
Rafinácia týchto produktov sa robila pomocou kyseliny sírovej(H2SO4) a lúhu sodného (NaOH), pričom vznikalo veľké množstvo odpadov, obsahujúcich kyslé gudróny, kyselinu sírovú a ďalšie veľmi škodlivé odpadové látky, ktoré sa vyvážali do kameňolomu v blízkosti obce Devín... a máme s tým starosti doteraz.
Rozvoj strojárskeho priemyslu a nárast výroby automobilov si vyžiadali zvýšenie výroby nielen kvalitnejšieho benzínu a motorovej nafty, ale aj motorových a prevodových olejov, ako aj ďalších olejov.

obr2

OBJAVENIE GBELSKEJ ROPY
Prvé ložisko ropy na území terajšieho Slovenska objavil 10. januára 1912 pri dedine Gbely gbelský sedliak Ján Medlen, ktorý zistil, že na jeho močaristom pozemku uniká zo zeme plyn, ktorý sa dá ľahko zapáliť. Preto ho využíval na vykurovanie svojho domu. Na mieste výronu plynu postavil z tehál jednoduchý zásobník plynu a z neho viedol cez zakrytú priekopu plyn do svojho domu. Nahromadený zemný plyn však jedného dňa vybuchol a odniesol strechu jeho domu. Informácia o výbuchu plynu sa dostala až na ministerstvo financií, na „kutacie" oddelenie zemného plynu. A tak sa na Záhorí, v okolí dediny Gbely, objavili geológovia a výskumníci a začali hľadať ropu. Ján Medlen sa týmto činom stal priekopníkom v ťažbe a využití zemného plynu u nás.
Prvú sondu začali vŕtať 28. októbra 1913 pomocou ručnej vŕtacej súpravy. Ložisko ropy objavili v hĺbke 163 až 168 metrov a potom sa vyťažilo asi 15 ton za rok. Keď to všetko zrátame, dodnes sa vyťažilo asi tri a pol milióna ton kvalitnej neparafinickej gbelskej ropy.
Najvyššia ťažba bola dosiahnutá v roku 1963, a to 84 500 ton ropy. V súčasnosti tvorí vyťažená gbelská ropa iba 0,2 % spracovanej ropy u nás. Gbelská neparafinická ropa je vhodná na získavanie benzínu a ľahkých mazacích olejov.
V minulosti sa často menili majitelia rafinérie Apollo. Noví majitelia rozširovali spoluprácu s majiteľmi Naftových ložísk v Hodoníne, kde sa nachádzala podobná ropa tej našej, gbelskej.
Rafinéria Apollo zvyšovala akciový kapitál a v medzivojnovom období vlastnila mnohé ropné polia, mala vlastné tankové lode, cisternový park, prečerpávacie zariadenie v bratislavskom prístave a každým rokom narastal aj počet čerpacích staníc na pohonné látky. Zvýšil sa aj predaj motorových, prevodových a priemyselných olejov, mazacích olejov pre parné železničné lokomotívy, parné stroje na ťahanie pluhov, ktorými sa orali veľké poľnohospodárske lány, vykurovacie oleje atď.
Významnými udalosťami v roku 1926 bolo zastavenie výroby sviečok pre ich klesajúci odbyt a uzákonenie výroby povinnej lieho-benzínovej pohonnej látky s obsahom 20 percent liehu – etylalkoholu (na podporu pestovania cukrovej repy a liehovarníckeho priemyslu), denaturovaného dvojpercentného metylalkoholu (na podporu karbonizácie dreva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi).
Z podnetu československej armády bol vyvinutý letecký benzín s názvom BIBOLI, obsahujúci 50 % benzínu z dovozu, 25 % domáceho liehu a 25 % benzínu zo spracovania čiernouhoľných dechtov v Ostrave.

obr3

ĎALŠIA MODERNIZÁCIA
Malá modernizácia rafinérie pokračovala až v roku 1934. Zvýšila sa kapacita spracovania na 50 000 ton za rok inštaláciou väčších destilačných kotlov, vzrástla výroba asfaltov inštaláciou kotlov na vysoké vákuum.
Vo svete už nastupovali atmosféricko-vákuové destilácie (AVD), čo podnietilo realizáciu AVD aj v Apolke, čím sa zvýšila kapacita výroby na 60 000 ton za rok. Postavilo sa termické krakovacie zariadenie na destilačné zvyšky, pozostávajúce z vákuovej kolóny, s kapacitou 36 000 ton za rok so systémom DUBBS, ktoré bolo vtedy na svetovej špičke, licencovanou americkou UNIVERSAL OIL PRODUCTS (UOP – Chicago).
Výstavbou AVD-pipe-stillu (trubkovej destilačnej kolóny) bola poverená clevelandská firma McKEE v spolupráci s plzenskou Škodovkou. Američania dodali projekt, niektoré špeciálne aparatúry, ako aj všetky prístroje špičkovej úrovne, a zaučili budúce osádky. Škodovka získala podklady na výrobu pece, kolón, nádrží, armatúr apod.
Napriek precíznosti výpočtov firmy McKEE, vysoký obsah solí v dodávanej rumunskej rope, upchával soľou v priebehu 2 – 3 dní pecné rúrky v atmosférickej peci. Na odstránenie vody obsahujúcej rozpustenú soľ použili odstredivky švédskej firmy deLAVA, ktoré priniesli úspech (tieto odstredivky táto firma vyrába dodnes, sú však modernejšie).
V roku 1936 sa vo výrobe uskutočnila druhá veľká inovácia, a to termické krakovanie destilačných zvyškov, pre ktoré dodala zariadenie americká firma UOP. Toto termické krakovacie zariadenie dodávalo najmä krakový benzín, ktorý mal niektoré vlastnosti, ktorými sa líšil od konvenčného benzínu, získaného frakčnou destiláciou surovej ropy.
Štiepením uhľovodíkov vznikali nenasýtené uhľovodíky, ktoré znižovali stálosť benzínu pri jeho skladovaní. Preto sa do neho pridávali antioxidanty; na začiatku to bola frakcia drevného dechtu, neskôr syntetické antioxidanty na báze aminodifenylamínu. Krakový benzín silne zapáchal od prítomných merkaptánov, ktoré sa museli odstrániť prídavkom olovnatanu sodného a síry. Na jemné dočistenie sa ešte použila bieliaca hlinka, ktorú vyrábala vtedajšia Dynamitka. Takto vyčistený benzín mal oktánové číslo (o. č.) 72 (stanovené motorovou metódou), ktoré bolo vyššie ako mávali dovtedajšie benzíny. Tento benzín sa predával ako APOLLO OKTAN. Apolka bola druhá (prví boli vojaci) v ČSR, ktorá stanovovala o. č. benzínov na americkom skúšobnom motore WAUKES.
Ďalším produktom krakovacieho zariadenia bol stredný olej (side-cut), odťah z frakčnej kolóny, ktorý po niekoľkých recirkuláciách už neobsahoval štiepne produkty a jeho ľahšie podiely sa používali ako pohonná látka pre traktory s iskrovým zapaľovaním.
Ťažké podiely z krakovania sa predávali ako vykurovací olej, alebo sa spracovávali na asfalt bez obsahu parafínov, prípadne sa v koksových komorách premenili na kvalitný ropný koks s dobrým odbytom v Nemecku a Švajčiarsku.
Nová AVD II. bola postavená podľa know-how Brnianskou královopolskou strojárňou (BKS) na nepretržitú rafináciu parafínu kyselinou sírovou a lúhom sodným.
Ďalej bola postavená aj rozpúšťadlová parafínka s Barisolovou zmesou 1,2-dichlóretánu ako zrážadla a benzénu ako rozpúšťadla.
Hlavným produktom týchto technológií boli motorové oleje, zlepšované aditívami – OPANOLOM (polyizobutylénom) na viskozitný index (V. I.) 80 a PVO (polyvinylleát) na teplotu tuhnutia do mínus 20 °C. Odparnosť podľa Noaka nesmela prekročiť hodnotu 20 percent.
Tieto oleje sa exportovali do zahraničia a výnimočne sa aj dostali na domáci trh pod označením MOTAPOL. Oleje zo starej výrobne sa predávali na domácom trhu pod označením PREMIER a APONOL. V roku 1943 sa dosiahlo najvyššie množstvo spracovanej ropy v rafinérii APOLLO – 160 000 ton. Vtedy rafinéria Apollo zamestnávala celkovo 813 zamestnancov.
Výskumníci v rafinérii už v tom čase tajne realizovali výskum na získanie polymérnych olejov polymerizáciou etylénu AlCl3 pre výrobu leteckých olejov. Získali sa aj prvé esterové oleje s vynikajúcimi funkčnými vlastnosťami (viskozita, V. I., nízko a vysokoteplotné, ako aj teplotne stabilné – oxidačné vlastnosti apod.)
Končiace sa tridsiate roky minulého storočia boli bohaté na dramatické udalosti. V roku 1935 bolo prijaté rozhodnutie vlády ČSR postaviť novú rafinériu v Dubovej pri Podbrezovej. V septembri 1938 sa začala skúšobná výroba v rafinérii Dubová.
Vo vojnových rokoch patrila rafinéria Apollo nemeckému koncernu I. G. FARBEN, ktorý sa zameral na výrobu pohonných hmôt pre nemeckú armádu, čo bolo aj hlavnou príčinou toho, že 16. júna 1944 spojenecké letectvo bombardovalo Apolku a na 80 percent ju zničilo, pričom zahynulo veľké množstvo zamestnancov rafinérie.
Zničenú rafinériu sa podarilo čiastočne zrekonštruovať a obnoviť časť jej výroby až v máji 1945.

obr4
Po skončení II. svetovej vojny sa začala prvá etapa znárodňovania a rafinéria jej padla za obeť medzi prvými podnikmi. Vznikol národný podnik Slovenské rafinérie minerálnych olejov so sídlom v Bratislave, do ktorého bola začlenená aj rafinéria Apollo. V roku 1949 sa národný podnik rozdelil na SLOVNAFT a BENZINOL.
Stará rafinéria Apollo ešte dožívala ako pomocný výrobný priestor rozrastajúceho sa SLOVNAFTU vo Vlčom hrdle až do roku 1963 a potom bola asanovaná.

TEXT/FOTO PAVOL KLUCHO