obrČasopis Strojárstvo už v minulosti priniesol aktuálne informácie týkajúce sa 7. rámcového programu EÚ, vrátane najnovšej výzvy Horizont 2020, ktorá ho nahradila. V nich sa diskutovali aj niektoré praktické problémy, ktorým čelia slovenskí výskumníci z pohľadu strojárstva (Strojárstvo, 7 – 8/2014) a na „horúcej linke“ sa priblížila prax písania projektu v rámci výzvy ICT20 (Strojárstvo 6/2014).


V tomto príspevku sa diskutuje úroveň súčasnej podpory našich výskumných subjektov v programe Horizont a podávajú sa aj niektoré praktické námety na zvýšenie efektívnosti slovenskej účasti v programe Horizont 2020 (strata zo 7. rámcového programu sa odhaduje zhruba na 300 miliónov eur za obdobie 2007 – 2013).Tieto námety sú založené na tom, že sa nemusí začať od nuly a „skok do budúcnosti" sa dá urobiť aj tým, že sa necháme potiahnuť Európou. A to je výzva aj pre naše strojárstvo a automobilový priemysel o to viac, že v programe Horizont sa zaviedla nová kategória inovačných projektov (doteraz bola len kategória základného a aplikovaného výskumu).

Úvod
V súvislosti s odštartovaním prvých výziev programu Horizont v roku 2014 sa na Slovensku uskutočnili pomerne významné kroky. Ide jednak o zvýšenie informačných aktivít v rámci poverenej organizácie CVTI (Centrum vedecko-technických informácií Bratislava), až po operatívne zriadenie kancelárie SLORD priamo v Bruseli. Na druhej strane však stále zostáva neriešená praktická otázka prepojenia, networkingu slovenských výskumníkov na národnej, regionálnej alebo univerzitnej úrovni. V praxi totiž prevláda určitá živelnosť. Všetko záleží skôr od potenciálu silných jednotlivcov a absentuje systematické manažovanie výskumu. Naďalej pretrváva absencia podpornej infraštruktúry, jej zladenia, resp. skoordinovania národného výskumu s európskymi kľúčovými témami.
Reálnym faktom, ktorý odznel v minuloročnej diskusii na špecializovanom workshope na CVTI je, že deficit prostriedkov, ktoré Slovensko vložilo do spoločnej kasy výskumu 7. rámcového programu EÚ, bol okolo 300 miliónov eur. Aj keď sa dá argumentovať rôznymi štatistkami, ktoré situáciu bagatelizujú, napríklad že straty Nemecka sú rádovo väčšie, vynára sa otázka, ako to dopadne v programe Horizont. Tu si treba uvedomiť, že na rozdiel od štrukturálnych fondov, kde si určuje kritériá štát a prostriedky sú k dispozícii, v európskom výskume ide o obdobu otvorenej trhovej súťaže. Čiže prostriedky sú síce tiež naplánované a k dispozícii, no sú v zhromaždené v spoločnom fonde Horizontu, o ktoré sa musia výskumné tímy uchádzať v regulárnej súťaži. Úspešnosť prijatia projektu sa pritom pohybuje rádovo len v desiatkach percent, pretože na rozdiel od národných projektov musia riešiteľské tímy preukázať pridanú hodnotu pre celú Európu (alebo pre niekoľko štátov) a zostaviť na daný účel medzinárodné riešiteľské konzorcium.
V európskom výskume je realitou vysoká konkurencia, ktorá sa podľa predbežných analýz hodnotenia prvých výsledkov Horizontu ešte zvýšila v dôsledku zavedenia inovačných projektov ako nového nástroja dopĺňajúceho štandardnú kategóriu výskumných projektov (údaj z diskusie na workshope CVTI). Prakticky to znamená vyššie zapojenie priemyselného výskumu a subjektov súkromného sektora v porovnaní s predchádzajúcim 7. rámcovým programom, ktorý bol viac zameraný na základný výskum.
Ak teda vezmeme do úvahy stav nášho výskumu, vyznačujúceho sa veľmi nízkou úrovňou vzájomnej spolupráce priemyslu, súkromných subjektov, malých a stredných podnikov, či ďalších odvetví s akademickým výskumom, tak logicky vychádza, že návratnosť vkladaných prostriedkov do európskeho výskumného fondu (Horizont) sa v porovnaní so 7. rámcovým programom zrejme zhorší. Je síce možné, že príjem z „nesúťažných“ štrukturálnych fondov EÚ uvedenú stratu v stovkách miliónov eur vykryje, no v každom prípade je to výzva pre akademický aj priemyselný výskum, aby sa podnikli potrebné systémové kroky na vytvorenie siete spolupracujúcich subjektov, vrátane manažovania z národnej úrovne, keďže ide o vysoké finančné položky štátneho rozpočtu.

Podpora programu Horizont a predpoklady na jej využitie
Hoci takýto stav skôr vzbudzuje pesimistické myšlienky, je dôležité si uvedomiť, že sme súčasťou EÚ, pôsobíme v jej trhových a riadiacich štruktúrach, takže existujú aj určité možnosti nechať sa Európou „potiahnuť“ a urobiť synergický „skok do budúcnosti“ (ľudovo povedané naskočiť do európskeho rýchlika s kartičkami, zľavami a inými vymoženosťami).
Napríklad už zo zmieneného článku v Strojárstve o horúcej linke Horizont môže tretia osoba vydedukovať, že podanie projektu v rámci podporného systému Horizonte dnes dokáže zvládnuť aj zdatný jedinec s dobrou znalosťou angličtiny (kde sú tie časy, keď sa posielali balíky s tlačenou projektovou dokumentáciou do Bruselu, pričom jednou z časovo najnáročnejších manažérskych úloh bolo zabezpečiť originálne podpisy top manažmentu, resp. deklarovať súhlas predstavenstva alebo dokonca majiteľov firiem).
Tento podporný systém sa navyše neustále zdokonaľuje a realizujú sa aj samostatné koordinačné a poradenské projekty zamerané na vytváranie sietí výskumníkov a rôzne podporné činnosti, ktoré sú voľne dostupné na internete. Na ilustráciu možno uviesť otvorené internetové „webináre“ (virtuálne semináre), v ktorých sa priamo inštruujú koordinátori prijatých projektov – na novembrový seminár bolo pozvaných vyše 500 koordinátorov projektov. Ako bolo uvedené vyššie, z tohto hľadiska sa aj u nás zvýšila všeobecná informačná úroveň vďaka otvoreným internetovým aktivitám, skoncentrovaniu činností v rámci CVTI Bratislava, zriadeniu kancelárie SLORD (o. i. aj videozáznamy zo seminárov k programu Horizont sú voľne dostupné v on-line archívoch). Nemusí sa teda začínať od nuly.
Na druhej strane netreba zabúdať, že stále platí to, že „treba vedieť na európskej úrovni“. Jedna vec je teda napísať a podať projekt v niektorej z výziev Horizontu, no druhá vec je, aká bude jeho kvalita, či bude vôbec prijatý a ako ho vyhodnotia evaluátori (vyhodnocujú ho podľa zhody s pravidlami konkrétnej výzvy). No vedieť na európskej úrovni znamená jednoducho to, že ani ten najkvalitnejší domáci výskumný projekt nemá žiadnu šancu na úspech v Horizonte (KEGA, VEGA, APVV, V4), pokiaľ nie je zameraný na prioritné témy európskeho výskumu a nespĺňa stanovené pravidlá, ciele a ďalšie položky uvedené v manuáloch jednotlivých výziev. Z tohto hľadiska je pre našich výskumníkov systémovou bariérou fakt, že zameranie grantov a štruktúra nášho výskumu nie je kompatibilná s Horizontom (údaj zo seminára CVTI k programu Horizont). Je teda potrebné operatívne riešiť aj otázky koordinácie a riadenia národného až lokálneho výskumu a vziať do úvahy aj niektoré ďalšie ďalej načrtnuté špecifiká.
Skúsme sa na výskumný program Horizont 2020 pozrieť z pohľadu toho, čo nám umožňuje Európska únia a čo si umožňujeme my sami na Slovensku, teda náš národný, priemyselný a akademický výskum, z hľadiska potenciálnej príležitosti prekonať spomenuté existujúce bariéry. Základným pretrvávajúcim problémom je, že u nás sa stále sústreďujeme skôr na základnú informačnú podporu, než na podporu či už výskumníkov ako jednotlivcov alebo na podporu oblastí výskumu, ktoré sa financujú v rámci výskumných programov EÚ. Aj keď sa jej úroveň na Slovensku zvýšila, základom je doslova excelentná všeobecná a praktická podpora na úrovni programu Horizont. V zásade platí, že zdatný výskumník si všetky základné informácie – výzvy, pravidlá, manuály, nájde na špeciálnom informačnom portáli pre Horizont (aj keď odborné, právne, administratívne , ekonomické a ďalšie informácie sú len v anglickom jazyku). Priestor portálu umožňuje dokonca priamo písať a podávať projekt v samostatnom virtuálnom priestore. Do tohto spoločného priestoru projektu majú priamy prístup všetci členovia výskumného konzorcia, ktoré podáva projekt, čiže je možná aj priama výmena a uploadovanie dokumentov, vrátane vpisovania identifikačných údajov každou organizáciou konzorcia. Okrem riešiteľského tímu sa nevyžaduje žiadna komunikácia s tretím subjektom, nadriadenými a podobne, lebo naše univerzity už majú pridelené aj svoje PIC kódy, ktoré umožňujú legislatívnu identifikáciu. Všetko sa teda deje v pohodlí osobného počítača riešiteľov.

Podpora a prax v programe Horizont z pohľadu jednotlivca
Na ilustráciu uvediem, že ako autor tohto príspevku som tento portál využil na on-line aktivity podávania CSA projektu panEULangNet v mene Slovenskej technickej univerzity v prvej výzve Horizontu ICT 17 (výkonnou zložkou bola v tomto prípade Materiálovo technologická fakulta STU so sídlom v Trnave). Ináč povedané, projekt sa písal priamo na serveri do predpísaných dokumentov a všetky čiastkové dokumenty, identifikačné aj administratívne údaje sa zhromažďovali vo virtuálnom priestore určenom pre projekt. A všetci účastníci konzorcia vypĺňali svoje dáta do dokumentov a tieto priamo pripájali na spoločný on-line priestor v ľubovoľnom čase. Inými slovami, nečistopis projektu mal každý kedykoľvek priebežne k dispozícii, takže sa dal vzájomne konzultovať a aktualizovať. Zvlášť dôležitá bola skutočnosť, že ak vedúci koordinátor potreboval od všetkých rýchlo doplniť údaje napríklad o odbornom profile, referenciách členov konzorcia v danej oblasti výskumu, a pod., tak každý riešiteľ videl na monitore, kto údaje dodal alebo nedodal. A to platilo od začiatku, až do poslednej chvíle, po finálne vygenerovanie projektu, vrátane prevzatia automatického e-mailového potvrdenia o jeho podaní. Až do uzávierky výzvy bolo možné projekt v on-line režime priebežne aktualizovať (staršia verzia sa prepísala novou), čo oproti minulosti radikálne znížilo psychickú záťaž koordinátorov a riešiteľov (napríklad obavy, či niekto dodá dáta včas, či neochorie, či nezabudne niečo potvrdiť, pripojiť súbory a pod.) .
Existencia tohto špeciálneho portálu na podávanie projektov programu Horizont 2020 prestavuje preto veľkú úsporu času, či už z výskumno-odborného hľadiska alebo výskumno-manažérskeho hľadiska. V danom prípade návrhu projektu vo výzve ICT 17 spolupracovala tridsiatka subjektov z jedenástich krajín EU, ktorá vytvorila konzorcium na benchmarking infraštruktúry viacjazyčného automatizovaného strojového prekladu s cieľom vložiť do „mŕtvych“ počítačových činností nevyhnutný ľudský faktor v materiálovo-technologickej oblastí s víziou vytvorenia paneurópskeho portálu a posúdenia možnosti tvorby personalizovaných aplikácií využívajúcich lingvistické korpusy pre účely jednotlivca (podobné výstupy robia na globálnej úrovni prekladače Google, Bing, Systran).
To, že tento CSA projekt (koordinačné podporné aktivity) neprešiel sitom Horizontu nebola žiadna tragédia (tak či tak prijímal sa len jeden projekt pre EU). Cieľom bolo vytvorenie infraštruktúry pre oblasť HLT (Human Language Technologies) a v ďalšom roku sa sústrediť na aplikácie digitálnych technológií pre vzdelávanie v plánovanej výzve ICT 20, t. j. implementovať potom HLT modul, ako samostatnú čiastkovú úlohu. No a v tomto roku sa vynoril nečakaný problém v tom, že vo zverejnenej výzve pre ICT 20 bola v manuáloch jednoznačne stanovená požiadavka, že interdisciplinárny projekt má zahŕňať aj edukačných psychológov a špecialistov z oblasti umelej inteligencie. A tu sa stalo to, čo sme nečakali, t. j. „slovenský tím“ z CSA projektu (STU/MTF, JUL-SAV a CVTI) aj napriek podpore útvaru prorektora pre výskum na Univerzite Komenského v Bratislave nenašiel výskumníkov, ktorí by prejavili záujem o účasť v tíme pre výzvu ICT 20 – 2015: „Technologies for better human learning and teaching“ (technológie pre lepšie učenie a výučbu ľudí). Tento príklad bol použitý kvôli lepšiemu pochopeniu faktu, že výskumné projekty sa netýkajú len vlastnej vedeckej problematiky, ale aj otázky manažovania ľudských zdrojov, resp. hovoria o tom, že živelné vyhľadávanie partnerov, či už v rámci slovenských univerzít alebo zo zahraničia, situáciu značne komplikuje. To je zároveň aj príklad, že nestačí „len vedieť“. Alebo aj, laicky povedané, že ľahšie zoženiete aj celkom neznámeho projektového partnera v zahraničí, než v domácom prostredí (a to práve vďaka systému internetových podporných služieb, napríklad IDEAL-IST).

obr1

Plusy a mínusy systému hodnotenia projektov Horizont
V tejto súvislosti treba zdôrazniť aj fakt, ktorý si neuvedomujú dokonca ani skúsení výskumníci, a síce, že základom hodnotenia projektov Horizont vôbec nie je sila a kvalita vedecko-technického riešenia, ale ťažisko posudzovania výskumných projektov spočíva predovšetkým v hodnotení manažérskych kritérií, teda úrovne projektového manažmentu (riadenie, organizácia, ekonomika, sociálne a právne aspekty). Ináč povedané, ak by predmetom riešenia projektu bolo naozajstné „perpetuum mobile“, ani takýto projekt by nemal šancu oproti projektom, ktoré majú „pekne napísanú“ manažérsku časť, hoci ich výskumná úroveň by mohla byť slabšia. Tu možno spomenúť neúspech veľkých akademických výskumných projektov financovaných zo 7. rámcového programu, ktoré samotná Európska Komisia vyhodnotila na Educa workshope v Berlíne, že nemali žiaden vplyv (http://edtechnow.net/2012/12/05/tel/). Evaluátori ich však vyhodnotili ako najkvalitnejšie projekty. Pritom napríklad Materiálovo technologická fakulta STU bola aj v konzorciu neschváleného projektu KEPLER (2007), predmetom riešenia ktorého bolo preniesť digitálny obsah z európskych a svetových knižníc gridovými technológiami priamo až na počítač učiteľa a študentov, ktorí by tento obsah dostávali skonvertovaný na učivo, ktoré je možné použiť priamo vo výučbe. Úžitkový vzor PUV-45 na systém spracovania neštruktúrovaných dát je výsledkom rozvinutia tejto idey v nasledujúcich rokoch a jeho zavedenia do výučby vo Výučbovom stredisku MTF v Dubnici nad Váhom, vrátane desiatok publikácií prezentovaný v zahraničí.
Tento nejasne definovaný systém hodnotenia projektov Horizont umožňujúci subjektívne výklady evaluátorov je dosť výrazne negatívny prvok, nad ktorým by sa mali tvorcovia európskej výskumnej politiky vážne zamyslieť. Tu pritom nejde o osobný názor autora tohto príspevku, ale vyplýva to aj zo zverejnených kritérií, ktoré slúžia i na to, aby si výskumníci vedeli aj sami skontrolovať, do akej miery ich nimi podávaný projekt spĺňa alebo nie. Z týchto kritérií teda vyplýva tvrdenie, že sa návrhy projektov bodujú predovšetkým nie podľa vedecko-výskumnej úrovne, ale podľa toho, či konzorcium (tím podávajúci projekt) preukáže schopnosť a garancie projekt riadiť podľa zásad ideálneho projektového manažmentu (napr. zriadenie „rady“ pre riadenie výskumných a finančných zložiek, posúdenie kapacitného zabezpečenia a vyváženosti riešiteľského tímu, časové harmonogramy, organizovanie pravidelných mítingov, atď.). Dôležitá je tu aj reálnosť predloženého plánu a niektoré ďalšie položky, čo však môže byť súčasne veľmi problematickým, až „neobjektívnym“ bodom, pretože umožňujú hodnotiteľom subjektívny prístup. Na ilustráciu uvediem príklad, že v manuáloch sa predpisuje, že projekt má zahŕňať aj riešenie IPR (Intelectual Property Rights), t. j. plánovať aj ochranu duševného vlastníctva výstupov projektu. Z praxe v rámcových programoch a Horizont môžem povedať, že jednému hodnotiteľovi stačí, keď napíšete, že v pracovnom balíku bude v tej a tej etapy zostavený plán IPR a plánovanou položkou je IPR report, teda že sa vypracuje konkrétny dokument. Iný hodnotiteľ však napíše, že otázka riešenia IPR je síce zmienená, ale je nedostatočne popísaná. Skúsený koordinátor má tieto veci už v „šuplíku“, takže uvedie nejakú IPR tabuľku, kde napíše, že sa sleduje sedem parametrov a v tabuľke uvedie koeficienty pravdepodobnosti, štatistické dáta a pomaly by neváhal dať tam aj Gaussovu krivku. Podobne sa to týka položiek, napríklad od hodnotenia rizika, až po percento žien vo výskumnom tíme. No a takto by sa dalo pokračovať ďalej.
Človek si totiž po rokoch odrazu uvedomí, že riešiteľský tím sa môže za určitých okolností ocitnúť v milosti alebo nemilosti hodnotiteľov (pritom sa nedá vylúčiť ani skrytý lobing). Ide o to, že kým vedeckú, resp. technickú úroveň si vie vyhodnotiť, lebo na to existujú medzinárodné normy, kritické myslenie atď. (výstupom je trebárs patent, úplne nová technológia, nový typ povlaku, ktorý doteraz neexistoval a prevyšuje úžitkovými parametrami doterajšie povlaky), pre ostatné položky ťažiskových kritérií takýto vzor neexistuje. Prakticky to znamená, že evaluátorovi stačí napísať v hodnotení napríklad takéto všeobecné vety (uvádzam z praxe zamietnutých projektov rámcových programov):
- pomer počtu výskumníkov z akademickej sféry a zástupcov priemyslu v riadiacom výbore projektu je nevyvážený, lebo nezohľadňuje výšku plánovaných prostriedkov vo vzťahu priemysel – akademická sféra;
- výstupom projektu je prototyp obrábacieho stroja so zlepšenými environmentálnymi parametrami, projekt však dostatočne nešpecifikuje spôsob a ani harmonogram zaškolenia pracovníkov.
Na doplnenie uvediem ako perličku osobnú skúsenosť z projektu, ktorý som písal ešte v 5. rámcovom programe, keď sa na Slovensku s ním ešte len začínalo. V manuáloch výzvy bolo, že projekty sa majú vyjadrovať aj k environmentálnym prínosom riešenia. A tu sa priznám, že som nevedel, čo tam mám napísať. Takže som doslova povymýšľal rôzne všeobecné prínosy bez nejakých faktov. Na moje prekvapenie evaluátor vyhodnotil vedecké prínosy návrhu ako slabšie a za environmentálne prínosy som dostal maximálny počet bodov.
Tieto veci však nepíšem ako kritiku, ale podnet na zamyslenie, že naši zástupcovia a delegovaní špecialisti pre Horizont za Slovensko by mali preveriť kvalitu evaluátorov, resp. vyrokovať nejaký univerzálny vzor na hodnotenie úrovne manažmentu projektov, aby teda výskumníci mali k dispozícii objektívny vzor na porovnávanie parametrov týkajúcich sa úrovne manažmentu projektu, obdobne ako je to vo vede a technike. Týmto spôsobom by sa určite znížila možnosť, aby evaluátori nemohli projekty zamietať zo subjektívnych dôvodov a bez podloženého vecného odôvodnenia. Prakticky každý si môže urobiť svoj názor na tieto skutočnosti, resp. všeobecne na systém hodnotenia, ak si to porovná so záväznými kritériami, ktoré obsahuje každá vyhodnocovacia správa, teda podľa čoho sa hodnotí každý podávaný návrh projektu vo výzvach Horizont. Ďalej uvádzané kritériá sú doslovným (osobným) prekladom z pravidiel pre podávanie projektov:
Kritérium 1: Excelencia – preukázanie súladu návrhu projektu s predmetom výskumu popísanom v pracovnom programe výzvy – jasnosť a aplikovateľnosť cieľov – kredibilita navrhnutého prístupu – kvalita návrhu – kvalita navrhnutej koordinácie a/alebo podporných opatrení – ak je návrh mimo stanoveného predmetu výzvy, musí sa to odraziť v skóre a vysvetliť komentárom.
Kritérium 2: Preukázanie rozsahu v akom projekt prispieva k európskej/alebo medzinárodnej úrovni – efektívnosť navrhnutých opatrení na využitie a rozširovanie výsledkov projektu (vrátane manažmentu IPR), komunikovania projektu a manažmentu výskumných dát.
Kritérium 3: Kvalita a efektívnosť pracovného plánu, vrátane oprávnenosti (primeranosti) pridelenia úloh a zdrojov – stupeň vzájomného dopĺňania sa členov výskumného tímu konzorcia – primeranosť štruktúry a postupov naplánovaného manažmentu projektu, vrátane manažmentu rizika a inovačnému manažmentu.

Zhrnutie
Z uvedeného vyplýva, že pozitívom súčasného stavu je, že sa vytvorila všeobecná podpora výskumného programu Horizont a je teda k dispozícia určitá infraštruktúra a skúsenosti na úrovni EÚ a Slovenska. Z uvedených praktických námetov vyplýva, že to samo o sebe nestačí a ak aj Horizont nemá byť stratový, treba sa sústrediť na vecnú až personalizovanú podporu a s ňou súvisiace systémové opatrenia na národnej úrovni. V čase písania článku je aj relatívne priaznivé obdobie, pretože Európska komisia práve zverejnila znenie pracovných programov na roky 2016 – 2017 v snahe vyjsť v ústrety výskumnej komunite, aby mala viac času na prípravu projektov. Tieto pracovné programy možno nájsť na stránke https://ec.europa.eu/programmes/horizon2020/en/draft-work-programmes-2016-17, kde sú rozdelené do 18-tich kategórií (pre každú sa dá stiahnuť samostatný PDF súbor).
Z pohľadu strojárstva a automobilového priemyslu možno preferovať napríklad 7. kategóriu, ktorou je „Innovation in SMEs“ (Inovácie v malých a stredných podnikoch), resp. 17. kategóriu, ktorou sú „Cross-Cutting Activities 2016 – 2017“ (prierezové interdisciplinárne aktivity), kde teda môže ísť smerovanie našich výskumníkov. Tu ide v zásade o štandardné oblasti výskumu, typické aj pre strojárske podniky, ktoré nadväzujú na ukončený 7. rámcový program. Slovensko by tento „skok do budúcnosti“ mohlo zvládnuť aj so zameraním sa na 4. kategóriu pracovných programov, ktorou je oblasť budovania „European Research Infrastructures (including e – Infrastructures) – (Európske výskumné infraštruktúry)“.
Ak však hovoríme o skoku do budúcnosti, resp. ak aj Horizont nemá byť pre nás rovnako stratový ako 7. rámcový program, treba riešiť načrtnuté námety komplexne na všetkých úrovniach , či už ide o podporu jednotlivcov, spájanie domácich výskumných subjektov z akademickej obce a priemyslu do sietí, získavanie silných partnerov so skúsenosťami s manažmentom projektov, rozbehnutie podpory novej kategórie inovačných projektov, sformulovanie národných až lokálnych priorít výskumu s Európskymi témami, obhajovanie záujmov výskumníkov na príslušných direktoriátoch v Bruseli (hodnotenie netreba považovať za tabu), a preventívne sa zapojiť aj do prípravnej fázy výskumných programov, ktoré prídu po Horizonte. Tieto drobné systémové opatrenia však treba riešiť paralelne a nespoliehať sa iba na štát. Argumentácia, že do rozpočtu dávame málo prostriedkov na výskum je síce založená na nejakom objektívnom štatistickom čísle, no ak to nebudeme „vedieť na európskej úrovni“, nepomôže ani navýšenie štátneho rozpočtu. Jednoducho povedané, ak si nevytvoríme okresné a krajské súťaže, ako je to v športe, do európskej ligy sa sotva dostaneme. Táto cesta môže priniesť synergický efekt aj pre zvýšenie aktuálne diskutovanej kvality nášho vysokého školstva (nepriamo aj základných a stredných škôl).

TEXT Štefan Svetský, Materiálovo technologická fakulta STU so sídlom v Trnave
FOTO archív redakcie