obrPočas posledných 250 rokov sa množstvo oxidu uhličitého – CO2, vypúšťaného do atmosféry, neustále zvyšovalo, a to hlavne vďaka spaľovaniu fosílnych palív a spracovávaniu biomasy. Pri spaľovaní fosílnych palív je hlavným účelom výroba elektrickej energie a tepla, výroba cementu, oceliarstvo a spracovanie kovov, petrochemický priemysel, rafinácia, úprava ropy a plynu.


Na jeho vypúšťaní sa podieľa aj doprava. Pri spracovaní biomasy je to najmä na výrobu paliva ako je bioetanol a na produkovanie „čistejšej“ bioenergie. Svoj podiel tu má aj intenzívne odlesňovanie.
Asi polovica nadbytku CO2 je absorbovaná rastlinstvom Zeme a rozpúšťaná v oceáne, čo však následne spôsobuje jeho okyslenie a s ním spojené negatívne účinky na rastliny a živočíchy. Zvyšok sa hromadí v atmosfére a tým, že zadržiava infračervené slnečné žiarenie, prispieva k zmene klímy v dôsledku ohrievania zemského povrchu. Tohtoročné údaje o objeme emisií CO2 spojené s ľudskou činnosťou hovoria o náraste o 2,5 percenta oproti roku 2013 a celkový výsledok dosiahol viac ako 40 miliárd ton (Gt). Z tohto dôvodu sa zintenzívňuje úsilie hľadanie nového riešenia, tzv. „CO2 odpadového koša“. [1]
Zachytávanie a ukladanie oxidu uhličitého sa počíta medzi progresívne technológie a sčasti by mohla prispieť k boju proti zmenám klimatických podmienok na Zemi. Tak, ako pri všetkých nových technológiách, je však dôležité dôsledne zohľadňovať možné nežiaduce vplyvy. Už od roka 2009 sa Európska únia snaží právne podchytiť túto technológiu, aby sa nakladanie s ním vykonávalo bezpečne, a aby sa v čo najväčšej možnej miere zamedzili a odstraňovali riziká pre životné prostredie a zdravie človeka.

PRINCÍP ZACHYTÁVANIA A UKLADANIA CO2
Technológia zahŕňa zachytávanie a ukladanie oxidu uhličitého z priemyselných zariadení alebo elektrární, jeho prenos na vopred určené úložiská a následne jeho vtlačenie do geologických útvarov, z ktorých už nemôže uniknúť. Geologické útvary, ktoré sú vhodné pre túto technológiu, sa vyskytujú v mori alebo na pevnine. Môže ísť napríklad o vyčerpané plynové alebo ropné polia či soľné vodonosné vrstvy a môžu sa nachádzať niekoľko kilometrov pod hladinou mora alebo pod zemským povrchom.

obr2

Samotné časti technológie, ako je zachytávanie, preprava a ukladanie, nie sú v Európe novinkou. Už v roku 1996 sa technológia začala používať na nórskom plynovom poli Sleipner. V Kanade a v USA existujú tisíce kilometrov dlhé potrubia na prenos CO2. Ale skutočnou výzvou súčasnej Európy je integrovanie zachytávania, prepravy a ukladania do spoločného reťazca komerčne, v rámci priemyselných zariadení alebo elektrární. [2]

Smernica o zachytávaní, preprave a ukladaní CO2 je jedným z opatrení v oblasti klimatických zmien a energetiky. Tieto opatrenia majú za úlohu znížiť emisie plynov skleníkového efektu, ktoré sa podieľajú na zmene klimatických podmienok na zemi, ďalej zvýšiť energetickú bezpečnosť a pretvoriť súčasné hospodárstvo na tzv. nízkouhlíkové.
Sektor energetiky je prioritným rezortom tejto uhlíkovej technológie s cieľom zaviesť také opatrenia energetickej účinnosti, ktoré budú prispievať k procesu dekarbonizácie sektora do roku 2050. Od roka 2030 by sa technológia komerčne aplikovala aj na emisie z priemyselných zariadení, napríklad z cementárni a z oceliarní. [3]

obr2

PREVÁDZKOVANIE ÚLOŽÍSK AŽ PO ICH UZAVRETIE
V Európskej únií každý členský štát rozhoduje, či povolí alebo nepovolí na svojom území geologické ukladanie CO2. Štát, ktorý sa rozhodne túto činnosť na svojom území povoliť, musí zhodnotiť kapacitu ukladania v rámci celého územia alebo v jednotlivých regiónoch, vrátane povolenia predbežného prieskumu na základe transparentných a objektívnych kritérií. Tieto kritériá zahŕňajú podrobné hodnotenie a charakterizáciu potenciálneho úložného komplexu a jeho okolitého prostredia. Pred skutočným využívaním územia sa vytvorí počítačový model a simulácia vtláčania CO2, vyhodnotia sa riziká a určia sa všetky možné nebezpečenstvá. Jedným z najvážnejších nebezpečenstiev je jeho nežiaduci únik. Kritériá ďalej zahŕňajú aj analýzu možných vplyvov na životné prostredie a zdravie ľudí, žijúcich v okolí potenciálneho úložiska, na mieste živočíšne druhy a biotopy na danom území.
Na kontrolu správania uloženého média, pokiaľ ide o jeho súlad s modelovým správaním, slúži komplexné monitorovanie úložiska, aktualizované každých päť rokov. Monitoruje sa napríklad seizmická činnosť úložiska, teplota a tlak, správanie sa úložiska s cieľom odhaliť všetky výrazné nedostatky či úniky, najmä tie, ktoré majú vplyv na pitnú vodu, miestne spoločenstvo a okolité prostredie.
Ak sa vyskytnú úniky CO2 alebo akékoľvek iné problémy, musia sa bezodkladne prijať potrebné nápravné opatrenia, vrátane opatrení na ochranu zdravia človeka. Ak prevádzkovateľ nie je schopný urobiť nápravné opatrenia, náklady na ne sa budú čerpať z finančnej záruky. Zodpovednosť za poškodenie životného prostredia (napríklad pôdy, vody a prírodných biotopov) je už obsiahnutá v právnych predpisoch EÚ. [4]
V prípade akéhokoľvek úniku CO2 do atmosféry musí prevádzkovateľ úložiska odovzdávať kvóty za uhlíkové emisie podľa systému EÚ na obchodovanie s emisiami podobne, ako keby mal prevádzku produkujúcu CO2. Zodpovednosť prevádzkovateľa úložiska sa po jeho uzavretí nekončí. Prevádzkovateľ bude aj naďalej monitorovať úložisko, podávať o ňom správy a vykonávať všetky ostatné nápravné opatrenia presne v súlade s plánom pre etapu uzavretia. Tento plán postupu bol schválený pri udeľovaní povolenia na prevádzku úložiska a aktualizovaný pred jeho uzavretím. Podmienky prevedenia zodpovednosti na inú inštitúciu, tykajúce sa manažmentu úložiska, sú stanovené ďalším osobitným predpisom. Rozhodnutie o prenose zodpovednosti schvaľuje Európska komisia najmenej však po 20 rokoch od uzavretia úložiska.

FINANČNÁ ZÁRUKA PRE ÚLOŽISKÁ
Finančné krytie horeuvedených záväzkov musí byť preukázateľné prevádzkovateľom, a to najmä v období od uzavretia úložiska do prenosu zodpovednosti. Z toho dôvodu je potrebné k žiadosti o povolenie ukladať CO2 zložiť finančnú záruku, ktorá by bola platná a účinná pred začatím jeho vtláčania a bude sa prispôsobovať tak, aby zohľadňovala zmeny, napríklad rizika úniku počas prevádzky. Náklady nie sú zanedbateľné, pretože ešte aj pri uzatvorení úložiska a jeho odovzdaní inej inštitúcii je nevyhnuté poskytnúť finančný príspevok, pokrývajúci prinajmenšom náklady na monitorovanie úložiska počas 30 rokov.

ZODPOVEDNOSŤ EURÓPSKEJ KOMISIE PRI PRESADZOVANÍ BEZPEČNÉHO ZACHYTÁVANIA A UKLADANIA CO2
Európska komisia zodpovedná za správne prebratie smernice o zachytávaní a ukladaní CO2 všetkými členskými štátmi EÚ do svojich vnútroštátnych predpisov, ako aj jej uplatnenie v praxi. Komisia vie poskytnúť členským štátom praktickú pomoc a podporu pri vykonávaní smernice o jeho zachytávaní a ukladaní. Pomocou skupiny na efektívnu výmenu informácií a osvedčených postupov medzi orgánmi členských štátov. Komisia už vydala technické pokyny pre prevádzkovateľov úložísk v členských štátoch v daných oblastiach, vrátane bezpečnosti, [4].
Tieto pokyny sa týkajú týchto dotknutých oblastí:
a) Manažment rizík pri životnom cykle ukladania CO2;
b) Charakteristika úložného komplexu, zloženie toku CO2, monitoring a nápravné opatrenia;
c) Kritériá prenosu zodpovednosti na kompetentný orgán, resp. inštitúciu;
d) Finančné zabezpečenie a mechanizmus financií.
Obsah pokynov je výsledkom konzultácii a diskusií so zástupcami priemyslu, mimovládnymi organizáciami, výskumníkmi, vnútroštátnymi orgánmi a ďalšími zainteresovanými stranami. Do konca marca 2015 je podľa smernice nutné, aby Komisia vykonala rozsiahle preskúmanie danej smernice o zachytávaní a ukladaní CO2 a v prípade potreby navrhla jej pozmenenie a doplnenie. V preskúmaní sa prihliadne na dovtedajšie skúsenosti s nakladaním CO2, najnovšie vedecké poznatky a technicky pokrok.

obr3

GEOLOGICKÉ UKLADANIE OXIDU UHLIČITÉHO NA SLOVENSKU
Na Slovensku sa legislatívna podpora geologického ukladania CO2 oficiálne začala prijatím zákona č. 258/2011 Z. z. o trvalom ukladaní oxidu uhličitého do geologického prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, čím bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/31/ES z 23. apríla 2009 o geologickom ukladaní oxidu uhličitého a o zmene a doplnení smernice Rady 85/337/EHS, smerníc Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ ES, 2001/80/ES2004/35/ES, 2006/12/ES a nariadenia (ES) č. 1013/2006.
Táto smernica je súčasťou širšieho globálneho úsilia o minimalizáciu negatívnych dôsledkov klimatických zmien. Ukladá členským štátom EÚ prijať také právne predpisy a opatrenia, ktoré sú potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, a to v lehote dvoch rokov od nadobudnutia jej účinnosti.
Zákon č. 258/2011 Z. z. určuje podmienky vydania povolenia na ukladanie, kontrolu žiadosti o povolenie na ukladanie a zmenu, kontrolu, aktualizáciu a zrušenie povolenia na ukladanie. Sú stanovené kritériá a postup pri ukladaní a monitorovaní úložísk, súvisiacich povrchových a vtláčacích zariadení a úložného komplexu. Pri zistení úniku CO2, alebo pri významnom nedostatku v rámci úložného komplexu, sú v zákone definované nápravné a dodatočné nápravné opatrenia. Stanovený je tiež postup pri uzatváraní úložísk a po ich uzavretí, ako aj podmienky prechodu zodpovednosti na príslušný orgán, resp. inštitúciu.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 569/2007 Z. z. o geologických prácach (geologický zákon) v znení neskorších predpisov Ministerstvo určuje oblasti, v ktorých možno vykonávať ložiskový geologický prieskum na ropu a horľavý zemný plyn a na zriaďovanie prírodných horninových štruktúr a podzemných priestorov na účely trvalého ukladania oxidu uhličitého do geologického prostredia.
Správnosť rozhodnutia zriaďovať na našom území úložiská pre CO2 a za týmto účelom vykonávať geologický prieskum, ukáže až čas. Tendencia produkcie CO2 v atmosfére je zrejmá, na druhej strane však stojí za zamyslenie, či je rozumné podieľať sa na hľadaní úložísk na našom území pre „cudzie CO2 emisie“, ak Slovensko neprekračuje stanovené limity ich produkcie. Naopak, voľné emisie predáva.

Literatúra
[1] Record CO2 emissions ‚committing world to dangerous climate change, section Environment, 21st September 2014 (www.theguardian.com)
[2] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/31/ES z 23. apríla 2009 o geologickom ukladaní oxidu uhličitého a o zmene a doplnení smernice Rady 85/337/EHS, smerníc Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES, 2001/80/ES, 2004/35/ES, 2006/12/ ES, 2008/1/ES a nariadenia (ES) č. 1013/2006;
[3] KOM (2011) 112: Plán prechodu na konkurencieschopné nízkouhlíkové hospodárstvo v roku 2050 (8. marca 2011);
[4] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd, Ú. v. EÚ L 143, 30. 4. 2004, s. 56
[5] Zákon č. 258/2011 Z. z. o trvalom ukladaní oxidu uhličitého do geologického prostredia

TEXT/FOTO DOC. ING. ALENA PAULIKOVÁ, PHD., ÚBEAK MTF, TRNAVA